EXISTUJE DUŠA ?

Prvé kultúry, ktoré si vypracovali pojem duša oddelene od tela, boli babylonská a egyptská. Ich viera v posmrtný život bola založená práve na presvedčení, že duša dokáže existovať nezávisle od tela. Podľa Biblie, si človek po smrti svet ani seba neuvedomuje (Ž 6.5, Kaz 9.5, 10) a smrťou všetko končí. Disponuje nanajvýš termínom “lono Abrahámovo”, do ktorého spočinie každá ľudská bytosť po smrti, ide však skôr o pozostatok tzv. kultu predkov, prenesene povedané, ľudský duch sa po smrti pripojí ku svojim predkom

foto: http://www.freedigitalphotos.net/

a teda, odíde definitívne z tohto sveta do nenávratnej minulosti. Hebrejské slovo NEFEŠ, ktoré sa bežne prekladá ako DUŠA, znamenalo pôvodne vždy len  ŽIVÚ BYTOSŤ, tj. oživené telo. Termín BASAR slúži len na pomenovanie tela, ktoré nie je živé, alebo mäsa. To znamená, že živé telo bolo vždy NEFEŠ – tj. živá duša. Mŕtvy človek bol z tohto pohľadu vnímaný ako BASAR. Dualita človeka bola tak pre starovekých Hebrejov neznáma, až nezmyselná, a to aj napriek silnému vplyvu babylonskej kultúry (Abrahám pochádzal z Uru). Viera v nesmrteľnú dušu sa do judaizmu ale predsa len dostala a to cez Platóna. Podobne ich ovplyvnila Platónova metempsychóza – sťahovanie duší, inak reinkarnácia, hebrej. GILGUL. Tak bolo ovplyvnené aj kresťanstvo, ktoré si veľmi špecificky vykryštalizovalo vieru  v nebo, peklo a očistec, založenú jednoznačne na prevzatej viere v nesmrteľnú, avšak stvorenú dušu. Náuky východných kultúr nechápu ľudskú dušu ako oddelenú jednotku, viera v osobnú dušu je neznáma, avšak veria v

reinkarnáciu. Ateisticky zameraný vedec nazýva dušu VEDOMÍM, ktoré vníma ako následok práce mozgu a ktorého poškodením sa vedomie môže zmeniť až úplne zaniknúť. Mnoho ľudí po úraze mozgu mení svoju osobnosť. Úraz dokáže zmeniť nie len osobnostné črty, ale dotyčný môže mať dokonca pocit zámeny identity, či stratiť pamäť. Dokázalo sa, že poškodenie čelného laloka, ktorý obsahuje centrá pre emócie, empatiu a svedomie a sebaovládanie, môže spôsobiť vážne psychické poruchy až agresivitu. U vrahov je čelný lalok takmer neaktívny a to spôsobuje problémy dotyčného v oblasti sociálneho cítenia a správania. Vrahovia mávajú tiež slabo vyvinutý, alebo poškodený orbitofrontálny kortex a amygdalu, prípadne bielu hmotu spájajúcu tieto dve oblasti. Človek je potom násilnícky, trpí úzkosťou a depresiami. Vraha však formuje aj prostredie, mozgové poškodenia človeka k ničomu nepredurčujú, aj keď bol objavený gén agresivity. Jeho vplyv na správanie spočíva  v riadení hladiny transmiterov (serotonín, dopamín a pod.), ktorých, keď je v mozgu priveľa, nevieme sa ovládať. Ak neurón odumrie, alebo dôjde k prerušeniu synapsy, spomienky uchovávané na postihnutom mieste zaniknú, prípadne človek zmení osobnosť. Existuje však skupina vedcov, ktorá je presvedčená o existencii duše, inak je duálne vnímanie seba (duša/telo) vedcami vysvetľované ako neschopnosť mozgu vnímať proces spájania mozgových buniek do jedného celku, ale oddelene, akoby “cudzo”. Títo vedci (napr. R. Penrose, S. Hameroff) vypracovali teóriu tzv. mikrotubúl, ktoré tvoria oporu mozgových buniek. Pracujú podľa pravidiel kvantovej mechaniky, takže mozog vnímajú ako nejaký počítač. Takéto kvantové vedomie je po smrti uvoľňované mimo telo a rozptyľované voľne vo vesmíre. Ak je ale pacient oživený, unikajúca kvantová informácia sa vraj dokáže vrátiť späť do mikrotubúl a stav, ktorým prechádza sa nazýva “zážitok na prahu smrti”. Väčšina fyzikov však teóriu kvantového vedomia  neprijala  nie  len preto, že mikrotubuly sa nachádzajú  aj inde než len v mozgu a aj vo zvieracích a rastlinných telách, ale aj preto, že látky, ktoré  ich sú schopné poškodiť, nepoškodzujú vedomie ani osobnostné črty. Tak ale ako každá bunka v tele nesie kompletnú genetickú informáciu o organizme a smrťou niekoľkých buniek v tele nekončí život jednotlivca, tak je možné, že aj poškodením určitého množstva mikrotubúl, nemusí byť nutne poškodené vedomie, pretože, podobne ako DNA sa informácie o ňom nachádzajú v každej mikrotubule. A slovami C. Tresmontanta (in: Výklad učení rabbiho Ješuy) je duša niečo, čo nepretržite trvá, zatiaľ čo sa všetky bunky v organizme pravidelne komplet celé  vymieňajú, bez toho, aby sa narúšalo vedomie a pamäť. Duša je princíp, ktorý informuje hmotu o jej usporiadaní a vytvára tak živý organizmus. Ide o informujúci princíp, ktorý pretrváva hmotu (výmena buniek). Živé telo nie je nič iné, než duša informujúca telo? Nech už je to akokoľvek, každopádne je táto oblasť neprebádaná a zatiaľ sa nenašlo nič, čo by podporilo existenciu duše, ako samostatnej entity, možnej fungovať aj mimo telo. Výskumy o zmene osobnosti skôr jej existenciu vyvracajú. Vedecký výskum však v budúcnosti môže ukázať nové zaujímavé poznatky aj v tejto oblasti. Pravdu sa dozvie každý z nás až v okamihu vlastnej smrti…

-AnHa-