Zvykne sa hovorievať, že spánok je príprava na smrť. Tak ako v spánku stratíme vedomie a nie je nič, tak aj po smrti zakúsime toto nič, ale už si to neuvedomíme.
Veda vysvetľuje, že v spánku dochádza k prerušeniu prenosu vzruchov medzi jednotlivými neurónmi, preto informáciu o tom, čo sa v našej blízkosti deje, nevnímame. V bdelom stave to totiž v našom mozgu vyzerá tak, že akonáhle naše zmysly zaregistrujú v našej blízkosti nejakú aktivitu, a mozog túto informáciu prijme, neuróny si o nej vymenia informáciu cez synapsy a my si dej uvedomíme. Zjednodušene povedané, v spiacom mozgu, zostane informácia obmedzená na jedno miesto, bez jej ďalšieho šírenia sa a teda aj bez uvedomovania. Vedomie je podmienené spolupráci skupiny neurónov. Táto skutočnosť slúži ateistom ako olej do ohňa, lebo tak nejako potvrdzuje, že človek nedisponuje dušou, ale len vedomím, ktorý je produktom mozgu, čo priamo potvrdzuje, že po smrti zaniká aj samotné vedomie a nastáva absolútne nič. Veriaci ľudia, pre ktorých nie sú duchovné aspekty života výmyslom, naopak veria, že vedomie človeka nie je “vyrábané” mozgom, ale je súčasťou duše, ktorú stvoril Boh. Ako však vysvetliť stratu vedomia počas spánku? Duša predsa nepotrebuje spať. Alebo áno? Ktorá zo spomenutých alternatív je pravdepodobnejšia? Vysvetliť, že vedomie je vytvorené mozgom, nie je ťažké. Stačí si naštudovať fungovanie mozgu v bdelom stave a počas spánku. Ale ako podporiť, ak veríme v dušu, jej existenciu, ktorá v spánku akoby ani neexistovala? Podľa mystických tradícií človek nedisponuje len jedným vedomím, ale má k dispozícii minimálne dve vedomia a niektoré mystické smery pripúšťajú aj
foto: http://www.freedigitalphotos.net/
existenciu akýchsi medzistupňov. To znie dosť fantasticky. Sme teda naozaj to čo si myslíme, že sme? Zjednodušene by sa dalo povedať, že človek má k dispozícii vonkajšie vedomie, ktoré pracuje za pomoci zmyslov a je závislé na podnetoch nimi prijímaných, a vedomie vnútorné, čoby podvedomie, ktoré je prepojené s Božím vedomím. Tieto dva vedomia pracujú nezávisle na sebe, ale uvedomujú si jedno druhé. Nejde o schizoidné vnímanie, ale o ich prekrytie. To, čo ich od seba delí je to, že jedno je závislé a druhé nie, na zmyslových podnetoch. Nakoľko naša hmotná existencia je v prvom rade závislá na hmote a hmotných zmysloch, vonkajšie vedomie má u každého človeka prevahu a teda aj k životu a k vyhodnocovaniu životných udalostí, používame práve vonkajšie, zmyslové vedomie. Podvedomie sa v našej mysli prejavuje ako intuícia, schopnosť predpovedať, svedomie a pod. Akonáhle je vonkajšie vedomie vyradené z prevádzky z dôvodu spánku, v spánku sa vonkajšie vedomie akoby vypína, prevahu získava vnútorné vedomie. Jeho vnímanie si však po prebudení nepamätáme, pretože nesúvisí a nie je podmienené štruktúrou mozgu a teda ani nie je do mozgových buniek zaznamenávané, a teda si nemožno po prebudení spomenúť na tento časový úsek, ak vôbec v tomto zmysle možno hovoriť o čase, nakoľko čas existuje len v súvislosti s hmotou. Avšak, nejaké jeho útržky ostávajú v snách. Sú to tie sny, v ktorých sa dozvedáme o veciach a udalostiach budúcnosti, obsahujúce rozhovory z mŕtvymi príbuznými, sny symbolické, plné archetypov a pod. Keby si mozog mal schopnosť pamätať pochody vo vnútornom vedomí, uvedomovali by sme si nepretržité myslenie.
-AnHa-
EMUNA (veda verzus viera) 