KDE JE DUŠA, KEĎ SPÍME?

Zvykne sa hovorievať, že spánok je príprava na smrť. Tak ako v spánku stratíme vedomie a nie je nič, tak aj po smrti zakúsime toto nič, ale už si to neuvedomíme.

Veda vysvetľuje, že v spánku dochádza k prerušeniu prenosu vzruchov medzi jednotlivými neurónmi, preto informáciu o tom, čo sa v našej blízkosti deje, nevnímame. V bdelom stave to totiž v našom mozgu vyzerá tak, že akonáhle naše zmysly zaregistrujú v našej blízkosti nejakú aktivitu, a mozog túto informáciu prijme, neuróny si o nej vymenia informáciu cez synapsy a my si dej uvedomíme. Zjednodušene povedané, v spiacom mozgu, zostane informácia obmedzená na jedno miesto, bez jej ďalšieho šírenia sa a teda aj bez uvedomovania. Vedomie je podmienené spolupráci skupiny neurónov. Táto skutočnosť slúži ateistom ako olej do ohňa, lebo tak nejako potvrdzuje, že človek nedisponuje dušou, ale len vedomím, ktorý je produktom mozgu, čo priamo potvrdzuje, že po smrti zaniká aj samotné vedomie a nastáva absolútne nič. Veriaci ľudia, pre ktorých nie sú duchovné aspekty života výmyslom, naopak veria, že vedomie človeka nie je “vyrábané” mozgom, ale je súčasťou duše, ktorú stvoril Boh. Ako však vysvetliť stratu vedomia počas spánku? Duša predsa nepotrebuje spať. Alebo áno? Ktorá zo spomenutých alternatív je pravdepodobnejšia? Vysvetliť, že vedomie je vytvorené mozgom, nie je ťažké. Stačí si naštudovať fungovanie mozgu v bdelom stave a počas spánku. Ale ako podporiť, ak veríme v dušu, jej existenciu, ktorá v spánku akoby ani neexistovala? Podľa mystických tradícií človek nedisponuje len jedným vedomím, ale má k dispozícii minimálne dve vedomia a niektoré mystické smery pripúšťajú aj

foto: http://www.freedigitalphotos.net/

existenciu akýchsi medzistupňov. To znie dosť fantasticky. Sme teda naozaj to čo si myslíme, že sme? Zjednodušene by sa dalo povedať, že človek má k dispozícii vonkajšie vedomie, ktoré pracuje za pomoci zmyslov a je závislé na  podnetoch nimi prijímaných, a vedomie vnútorné, čoby podvedomie, ktoré je prepojené s Božím vedomím. Tieto dva vedomia pracujú nezávisle na sebe, ale uvedomujú si jedno druhé. Nejde o schizoidné vnímanie, ale o ich prekrytie. To, čo  ich od seba delí je to, že jedno je závislé a druhé nie, na zmyslových podnetoch. Nakoľko naša hmotná existencia je v prvom rade závislá na hmote a hmotných zmysloch, vonkajšie vedomie má u každého človeka prevahu a teda aj k životu a k vyhodnocovaniu životných udalostí, používame práve vonkajšie, zmyslové vedomie. Podvedomie sa v našej mysli prejavuje ako intuícia, schopnosť predpovedať, svedomie a pod. Akonáhle je vonkajšie vedomie vyradené z prevádzky z dôvodu spánku, v spánku sa vonkajšie vedomie akoby vypína, prevahu získava vnútorné vedomie. Jeho vnímanie si však po prebudení nepamätáme, pretože nesúvisí a nie je podmienené štruktúrou mozgu a teda ani nie je do mozgových buniek zaznamenávané, a teda si nemožno po prebudení spomenúť na tento časový úsek, ak vôbec v tomto zmysle možno hovoriť o čase, nakoľko čas existuje len v súvislosti s hmotou. Avšak, nejaké jeho útržky ostávajú v snách. Sú to tie sny, v ktorých sa dozvedáme o veciach a udalostiach budúcnosti, obsahujúce rozhovory z mŕtvymi príbuznými, sny symbolické, plné archetypov a pod. Keby si mozog mal schopnosť pamätať pochody vo vnútornom vedomí, uvedomovali by sme si nepretržité myslenie.

-AnHa-

DÉMONI VERZUS VEDECKÝ SVETONÁZOR

Slovo DÉMON radíme medzi archetypálne pojmy, to znamená, že sú vo svojom významovom základe spoločné pre všetky kultúry, podobne ako Boh, otec, matka, zem, svetlo, tma, cesta a pod. V kresťanskej

foto: http://www.freedigitalphotos.net/

filozofii ide o duchovnú bytosť zlého temného charakteru, ktorej úlohou je škodiť ľudstvu. Ide o nízku úroveň bytia, podriadenú Satanovi, ktorý je vnímaný ako vládca všetkých zlých duchov. Židovská viera v zlé sily pramení vo viere v tzv. “druhú stranu” (Sitra achra), ktorá je opakom dobra a svetla a je vnímaná skôr ako vyrovnávací element, než ako osobné zlo. Samozrejme pod vplyvom Chaldeje (Babylon), Perzie, gréckej kultúry, neskôr paradoxne aj kresťanov (stredovek), sa židovská mystika obohatila o prítomnosť zlých duchov, ktoré ale pôvodne v judaizme nemali miesto. Dobro  a zlo je chápané ako dve rôzne  a protikladné polarity jednej a tej istej energie (tiež žena/muž; svetlo/tma a pod.). Zlý pud (jecer ha-ra) a dobrý pud (jecer ha-tov) má každý človek a cieľom človeka je zlý pud držať pod kontrolou, ale nie ho úplne vylúčiť, lebo bez neho nie je možný život, ako učí Talmud – snaha o prestíž vedie človeka vo vývoji stále vyššie a bez nej by stagnoval. Nebol by schopný nič vybudovať, ani splodiť deti, ani objavovať svet… Pôvodné učenie o démonoch v starovekom svete (Sumer, Akkad, Babylon, Egypt…) bolo založené na odsledovaní javov v prírode, kedy ľudia podvedome hľadali význam negatívne vnímaných vecí ako záplavy, choroby, nehody, požiare a pod. Tieto boli z časti vnímané ako Božie tresty, z časti ako vplyv démonov, pred ktorými sa bolo treba chrániť. Vznikla ľudová viera zariekavania zlých duchov, ich vyháňanie a odoháňanie za pomoci amuletov, magických formulí, vydymovania, alebo používania Božieho mena, cirkevných obradov, svätenej vody, kríža a pod. Starovek aj stredovek bol bohatý na ľudí posadnutých démonmi, avšak od 17.stor.n.l., odkedy dokáže ľudstvo diagnostikovať psychické ochorenia, počet prípadov spomínanej posadnutosti diablom, zlým duchom a podobne, prudko klesla. Posadnutí jedinci sú často mladí ľudia v období dospievania, emocionálne narušení, schopní dokázať obalamútiť svoje okolie, ktoré je dôverčivé a naviac ovplyvnené náboženskou vierou. Často ide o mladých ľudí s prejavmi hystérie, epilepsie, mánie či disociatívnej poruchy osobnosti, ktorá sa prejavuje práve zámenou identity, takže dotyčný sa cíti  byť. napr. démonom. V disociatívnom stave sa totiž vedomie človeka  dokáže vzdialiť realite a dochádza k nemu obyčajne pri monotónnych rutinných prácach, ale aj pri oddychovaní. Ide o tzv. “denné snívanie”, kedy sa obrazy z podvedomia, ktoré by za iných okolností mozog odľahčili, podobne ako sen pri klasickom spánku, zdajú skutočné. Podobné stavy môže vyvolať aj strata blízkej osoby (registrované u vdovcov a vdov), či u sugestibilných ľudí v prostredí, o ktorom veria, že v ňom napr. straší. Dôvodom môže byť aj fyzická či psychická únava, či dlhodobý nedostatok vonkajších vnemov, napr. dlhodobé ticho a tma – aj keď niektoré výskumy potvrdzujú pozitívny vplyv dlhého pobytu v tme na ozdravenie ľudskej mysle, ktoré k nám prišlo od ázijských národov. Jeho pozitívny vplyv sa vraj prenáša aj a do fyzickej roviny. U pacientov liečených na spomínané choroby, príznaky ustupujú, čím je skutočnosť halucinácií ako reálneho, spochybňuje. Pri začínajúcich chorobách, v prostredí ovplyvnenom určitým druhom ideológie, sú príznaky chorôb prehliadané, alebo zamieňané za vplyv temných síl. Často krát sa v minulosti, a to aj v 20. stor. n.l. tým pádom pacientom liečba zamedzila. A “obeť” nakoniec zomrela vysilením z rituálov vyháňania, následkom dehydratácie a absencie spánku. Dodatočne boli takéto prípady objasnené ako zbytočné  úmrtia neliečených pacientov. Nie vždy sa stav mysle charakterizuje ako posadnutosť démonom, sú prípady, kedy “obeť” s démonmi komunikuje, či už úmyselne (čierna mágia) alebo vynútene (schizofrénia).  V obidvoch prípadoch ide o poruchu psychiky. Niekedy ľahšiu, inokedy patologickú. Niektorí schizofrenici počujú hlasy, ktoré ich nabádajú na určité čin-

foto: http://www.free.digitalphotos.net

nosti, alebo vzor správania. Postihnutí to opisujú ako nutkavé cudzie hlasy v hlave , ktorým sa nedokážu ubrániť. Pri podávaní adekvátnych liečiv hlasy ustupujú. Keby boli skutočné, asi by sa tak nestalo. Aj zdravému človeku , bez príznakov psychického ochorenia sa môže stať, že večer v kľude pred zaspávaním počuje v hlave cudzí hlas. Ide o tzv. hypnagogické, či hypnopompické halucinácie, ktoré by sa dali opísať tak, ako by sme začali snívať skôr než naozaj zaspíme, či na chvíľu zaspali, následne sa prebudili, ale sen

foto: http://www.freedigitalphotos.net

ešte doznieva bez rozlíšenia od reality. Vzhľadom na to, že ľudská myseľ a mozog je jedna obrovská neprebádaná krajina, netrúfam si jednoznačne, aj keď som skôr vedecky založená, že veda dáva absolútnu pravdu. Veda síce dáva možnosť potvrdenia pri opätovných pokusoch toho istého charakteru, až sa tieto stanú absolútne platné. Definitívne výsledky  v niektorých prípadoch nie je schopná zaistiť.  Súčasné poznanie fyzikálnych zákonov nasvedčuje o niekdajšom Veľkom Tresku, ktorý spôsobil počiatok existencie vesmíru. Fluktuácia priestoru definuje jeho tvar na plochý (mohol by byť ešte otvorený alebo  uzavretý). Kozmológia disponuje aj kozmologickou konštantou, ale v určitom okamihu rozpínania vesmíru v ďalekej budúcnosti, budú galaxie od seba tak vzdialené, že ak vtedy bude ešte niekde existovať nejaká vyspelá civilizácia, ktorá nebude disponovať poznatkami o vývoji a stave vesmíru, ktoré máme napr. teraz my v tomto konkrétnom reálnom čase,  nebudú mať možnosť odpozorovať dôkazy o teraz jasne podloženom Veľkom Tresku, ani o zakrivení priestoru, spomenutých fluktuáciách a ani o tom, že sa vesmír rozpína, lebo  nebude vidieť nič , čo by sa od nich vzďaľovalo – obloha bude úplne prázdna, bez hviezd a galaxií. V tom čase bude hypotetická civilizácia veriť  napr. v statický vesmír, tak ako ho kedysi načrtol Einstein, ktorý obsahuje len tú jednu jedinú ich planétu. V hypotetickej škole sa budú vyučovať úplne iné fyzikálne zákony vesmíru a astronómia nebude existovať vôbec, lebo nebude čo pozorovať. A teraz sa rozhodnite čo je pravda! To, čo vie veda postulovať dnes, alebo to, čo by veda postulovala o 2 mld. rokov neskôr?

Ľudský mozog má evolúciou vštepený sklon vyhľadávať a vnímať obrazy a súvislosti na základe už poznaného. Nepoznané si obyčajne vykladá nesprávne. Nájsť pravdu však nie je vždy ľahké. Možno

foto: http://www.freedigitalphotos.net

schizofrenik a všetci ostatní s psychickými poruchami, alebo aj psychicky zdraví, len v určitých stavoch mysle sa nachádzajúci, predsa len počujú a vnímajú realitu…? Je možné, že máme v mozgu nejaký katalyzátor, uvoľňovaný podľa neznámych vzorcov a pravidiel, ktorý umožňuje za určitých predpokladaných podmienok vidieť a počuť reality, ktoré sa bežne zdajú nedostupné a vo zvláštnych stavoch mysle (hypnagogické halucinácie, disociatívny stav v čase oddychu apod.), či fyziologickej nerovnováhy (patologické choroby) sa ich prístupnosť obnovuje – akoby omylom? Lieky ju dokážu potlačiť, čím vyvolajú pocit výhry, čo je dobre, lebo žiť by sme mali v prvom rade v tomto svete…?

AnHa-

JE MIMOZMYSLOVÉ VNÍMANIE ILÚZIOU OKLAMANÉHO MOZGU?

Vedci už dávno dokázali plasticitu fungovania ľudského mozgu. Ukázalo sa, že ľudský mozog sa dokáže neuveriteľne prispôsobiť situácii a okolnostiam. Zjednodušene by sa dalo povedať, že vidí, čo vidieť chceme a počuje, čo počuť chceme. Rezolútne tak vyvracajú vieru v parapsychológiu, prepojenie myslí, jasnovidectvo a iné podobné fenomény. Všetci určite poznáte iluzórne obrazce, pri pohľade na ktoré, dostávame z rôznych strán iný výsledok, či zaujímavé testy s ilúziou perspektív (Amesova izba, ktorá je konštruovaná ako trapezoid so šikmými stenami, stropom aj podlahou, čím vzniká ilúzia, že človek stojaci vpravo vyzerá ako trpaslík a ten vľavo ako obor. Obaja sú samozrejme rovnako veľkí). Veľkosť predmetu posudzuje mozog v závislosti od jeho pozadia (tzv. Ponzova ilúzia), preto možno mozog veľmi ľahko oklamať, lebo mozog dokáže správne vyhodnotiť len veci, s ktorými už  mal  predtým skúsenosť. Mozog iluzórny jav spravidla vyhodnotí nesprávne, pretože si jeho vnímanie prispôsobuje už poznanému.

foto: http://www.freedigitalphotos.net/

Naša selektívna pamäť dokáže vyvolať pocit, že medzi určitými javmi je súvislosť, alebo analógia.  Mozog spravidla vyberá a ukladá do pamäte vedomím pozitívne vyhodnocované situácie a ich súvislosti, kdežto tie negatívne vymazáva (okrem výnimiek, napr. fóbie). Tak sa môže stať, že si skôr zapamätáme, že po myslení na priateľa ho naozaj aj stretneme, ako to, že ho stretáme rovnako často, možno aj častejšie, aj keď na neho nemyslíme.

Podobne vznikajú iluzórne situácie aj s pomocou tzv. “spätného maskovania”, kedy naše “nevedomie” zaregistruje  bez toho, aby si to naše vedomie uvedomilo, že na zastávke MHD stojí náš kolega a my začneme podvedome na neho myslieť. Keď sa potom otočíme a uvidíme ho, myslíme si, že za tým stojí mimozmyslové vnímanie. Opak je však pravdou, lebo  náš mozog  vníma mnohé veci, fakty,  obrazy aj bez toho, aby bolo do toho zapojené vedomie.  Niektorí z vás si teraz možno spomenú na pokus reklamných spoločností na miliónoch neinformovaných televíznych divákoch v Amerike (približne v 60.rokoch minulého storočia), kedy bývali odvysielané menej ako sekundové reklamné šoty na spotrebný tovar a potraviny, počas vysielania televízneho filmu. Šot bol tak krátky, že ho ľudské vedomie nezaregistrovalo a všetci diváci boli presvedčení, že film prebehol bez reklám. V skutočnosti bola reklama nielen odvysielaná, ale aj svojim textom prikazovala kúpu daného výrobku.  Napr.: Kupujte zelený hrášok od firmy “X”. Výsledok bol taký, že v nasledujúcich dňoch skutočne stúpla kúpa zeleného hrášku od firmy “X”. Nakoniec bola táto forma reklamy zakázaná, dokázala ale fungovanie nevedomie a možnosť ľahkého oklamania ľudského mozgu.

A ak si myslíte, že váš mozog nebol nikdy nikým oklamaný, spomeňte si, že ste sa určite aspoň raz dívali na  umenie kúzelníka, alebo iluzionistu. Vezmite si napr. D. Coperfielda – to čo predvádza je naozaj pôsobivé, ale nejde o nič viac, než o znalosť ako ovplyvniť ľudské vnímanie vo svoj prospech (tentokrát v prospech iluzionistu) a oklamať mozog divákov. Vysvetliť, čo je to nevedomie, ako pracuje, v ktorej časti mozgu sídli, prečo nie je prepojené s vedomím, na čo slúži a aký je jeho evolučný význam, sa úplne vysvetliť nedá. Možno je kľúčom k nehmotnej ľudskej duši, ak dáka existuje. Možno sa ľudský mozog vyvinul v súlade so schopnosťou niektorej svojej časti, slúžiacej ako katalyzátor, či prijímač, vnímať aj procesy a javy mimo hmotný svet. Možno práve nevedomie je jedným z týchto sprostredkovateľov. Nevedno…

-AnHa-